Fúkal vietor. Z výšav sa začali sypať ďalšie vločky, pod náporom vetra vytvárajúce pozoruhodné víry a obrazce. Blížila sa snehová búrka. Konáre stromov praskali, zle pozatvárané bráznky a svetlo pouličných lámp blikotalo. Niektoré žiarovky už ani nesvietili. No ja som bežala ďalej. Bežala som cez potemnievajúcu ulicu k malému kopčeku ne jej konci. Dobehla som k menu a zo slzami v očiach som sa začala šplhať hore. Sneh bol studený a šmykľavý. Nejako sa mi podarilo vyštvrerať sa hore. Cez hustnúci sneh som hľadala oporný bod. Našla som ho a zastala pri ňom, na okraji kopčeka. Semišové čižmičky boli celé mokré a ich chlad mi mrazil nohy. Cez nezapnutý kabát a cez neupravený, v rýchlosti naadený šál prefukoval studených vietor na moje telo zahalené iba v tenkých večerných šatách. Vlasy som mala rozfúkané, oči červené od plaču a s lícami čierne od rozmazanej riasenky. Nič s toho mi však nevadilo. Moja hlava, no hlavne moje srdce neboli schopné myslieť na veci ako chlad.
Strhla som si z ruky prsteň a hladila ho prstami. Malý ztalý prstienok s ružovým diamantíkom. Myslela som na všetko, čo som prežila. Všetky pohľady, bozky nožné slová... A oni mi to vzali! Tváril sa,že ma miluje, a ona, ona ako moja najlepšia kamarátka! Teraz sú spolu na večierku, na mojom večierku. Napriahla som sa a prsteň hodila ďaleko pred seba. Dopadol do snehu, ktorý sa kopil na zamrznutom jazere predo mnou. Prsteň nebol zlatý a ani diamant nebol pravý. Falošné ako láska, s ktorej bol darovaný.
Zrazu všetky lampy zhasli, všade tma. Nevidela som si ano na koniec nosa. Vedľa mňa sa rozžiarilo svetlo. Čierne svetlo. Okolo neho sa vytvoril snehový vír. Sila vetra ma strhla na kolená. Jednou rukou som sa podopierala a druhou si chránila tvár pred setlom a snehom.
Neviem, ako dlho to mohlo byť, no zdalo sa mi to ako večnosť, kým vietor ustal a svetlo, ktoré ma oslepovalo zmizlo. No nie úplne. Približovalo sa ku mne a keď ma pohltilo, ucítila som na zápästiach teplý dotyk. Trhnutím som sa postavila a striasla cudzie ruky zo zápästí.
Predo mnou stálo dievča. Mohlo mať najviac pätnásť rokov. Čierne vlasy a tmavé oči. Červeno čierne tričko a sukňa siahajúca ledva po kolená. Z oboch kusov oblečenia vyseli strapce a prúžky látky, tak ako sieťkované či čipkované, tak aj plné. Nezdalo sa, že by dievčaťu bolo zima, a dokonca sa mňa usmievalo. Bol to ale zvláštny úsmev. Akoby chladný, ale jej oči, tie boli úprimné a priateľské. Aj tak bolo na nej niečo zvláštne. Mimovoľne som začala ustupovať.
,,Mňa sa nemusíš báť. Chcem ti pomôcť. Volám sa Nathasa a ty?´´ Urobila krok dopredu a vystrela ku mne ruku. Vtedy som si niečo všimla. Lampy nesvietili a obloha bola zatiahnutá a navyše aj snežilo. Ona však mala na krku malý čierny kamienok, ktorý žiaril svetlom, aké ma pred niekoľkými chvíľami oslepovalo. Trošičku blokotalo, a keď blilko silnejšie, uvidela som to. Ona mala krídla! Čierne lesklé pierka jej vykúkali spoza chrbta...
Anjel zlomených sŕdc
12.02.2008 17:58:25
Komentáre